zo života

  Sme obklopení samými statusmi, príspevkami, príbehmi, udalosťami.... Všade sú samé popisky, hashtagy. Sociálne siete nás úplne pohltili. Áno, legendy vravia, že ešte jestvuje pár jedincov žijúcich v bubline, kam neprenikne žiadny Facebook, Instagram či Twitter. Niektorých možno nepozná ani samotný Google. Je však ťažké byť v obraze a nebyť online. Chronicky známa otázka "Byť či nebyť?" nám v hlave nerezonuje dlho. Keby žil Hamlet dnes, tiež by nad tým zrejme dlho neuvažoval. Nevieme si pomôcť, ale potrebujeme nové informácie a chceme byť "in". Noviny a televízor už nestačia, potrebujeme aj názor internetu. Jasné, veľakrát hráme formu a snažíme sa žiť nezávislý život bez počtu kliknutí "Páči sa mi to" a komentárov, ale úprimne, koľko ste najdlhšie vydržali bez kontroly svojho účtu? Príliš dlho asi nie, však? Netrápte sa, nie je to nič zlé, viacmenej. Keď aj je, aspoň v tom nie ste sami. Je naozaj ťažké predstaviť si ako to fungovalo predtým. Pri kratšom

 V poslednej dobe sa často zamýšľam nad otázkou, čo by o mne ľudia povedali keby som zomrela. Nechcem to brať morbídne, len čisto teoreticky rozmýšľam ako na ľudí vplývam, ako by na nich vplývala takáto udalosť. Čo by si pamätali a čo by povedali? Ide len o to aké slová by použili. Nielen verejne pri preslove na pohrebe či kare, na Facebooku, ale len tak medzi sebou na ulici, doma, v kaviarni. Isté je,že to čo by povedali, vám nikdy nepovedia zaživa a do tváre, preto to človek nikdy nezistí, to je možno dobré a možno nie. Kľudne by som urobila prieskum, nebolo by to však ono.