zo života

                       Keď sa realita trhá... Poznáte to keď sa realita okolo vás rozpadá? Vaša realita. Všetko skutočné, čo je okolo vás a dáva zmysel. Zrazu sa ten zmysel bez stopy stratí. Prichádza na rad domino efekt. Potom sa ocitnete v prostredí zvyškov toho čomu ste verili, v čo ste dúfali a v čom ste žili. Všetko je preč. Vynárajú sa nové a nové otázky, odpovede však neexistujú, ostali len otázky. Potrebujete vysvetlenie. Ani sami však neviete ako k nemu prísť. Začnete hľadať, neprestávate. Veci sú ako zaliate v skle, v tejto hádanke ste len bezvýznamný hmyz príliš nepatrný na to, aby to pochopil. Ocitáte sa v dvanástkovej sústave, kde sa dvanásť píše desať a nechápete prečo. Dáva ešte vôbec niečo zmysel? Nemôžete kľudne sedieť ani späť. Sladkú nevedomosť vystriedala nutkavá túžba po vedomosti. Nové teórie sú ako balzam na rany, avšak len s dočasným účinkom. Pôsobia ako droga, zakaždým potrebujete novú dávku a nikdy nemáte dosť. Na chvíľu vás zaplavia priaznivé pocity, po odz

        "Zasekla som sa v trhline a padám do priepasti..."  Najlepšie opísanie súčasného stavu prislúchajúce prežitým knižným objektom. Trhlina ma pohltila, vtiahla ma do seba bez opýtania, okolkov, zbytočných rečí...Len tak. Nehrala sa s tým. Hrala sa však so mnou. Pocit, miesto, pocit z miesta, ktoré je skutočné a zároveň plné neskutočných vecí. Príbeh trhliny som zhltla na posedenie. Zbaštila som každé slovo. Nepotrebovala veľa na to, aby ma dostala. Odvtedy mi nedala bdieť, ale ani spať. Myslím na ňu skoro stále. V každej banalite hľadám akési podobnosti, vzorce. Musím a chcem sa dopátrať vysvetlenia. Potrebujem to. Takisto ako každý kto sa okolo nej obšmieta alebo v nej uviazol. Nenachádzam nič dlhodobo zmysluplné či postačujúce. Pátram však ďalej. Niekedy poľavím, pátranie však neustáva. Dostanem sa k plošine a hľadím do priepasti. Stojím na okraji, nakláňam sa, ale nič nevidím. Čiernočierna tma ma prebodáva očami, vraciam úder. Prešpikuje ma do morku kostí. Nebojí