zo života

Mám 22 rokov a...  neviem, neviem, čo bude zajtra ani o týždeň či o rok. Neviem či budem milionárkou alebo predavačkou v Lidli. Moje chabé plány sa týkajú pár vecí, ktoré sa snažím zakaždým stihnúť i keď nie vždy nakoniec vyjdú podľa predstáv. Neviem,čo bude. Neviem presne,čo chcem robiť, čo budem robiť, čo zo mňa bude keď doštudujem, s kým budem či kde budem. Viem len,že sa chcem sústrediť na to dôležité, naozaj dôležité a nechcem prísť ani o kúsok. Niekedy síce ani presne neviem, čo je dôležité, ale minimálne žijem pre moment, pre prítomnosť. Nemám nič nalinkované ani predpripravené. Tu a teraz, to je moja chvíľa. Jediné, čo má zaujíma. Preto som tu. Neviem aký zmysel majú tieto moje "spovede" a či sa z nich raz niečo vyvinie. Viem však, že občas proste neviem, že dokážem zvládnuť čokoľvek a byť šikovná, inokedy počaptať na čo sa len pozriem, dokonca mi aj občas dôjdu slová či dych. Celé je to o viem či neviem, ale nakoniec to ani nie je tak podstatné, pretože sa v záv

   Aj vám ide iba o lóve? Nie ste náhodou pravý zlatokop/ka ?  Dnes som sa rozhodla rozobrať tému o dobrosrdečných zlatokopoch. Poznáte takých? Ja tiež nie. Vlastne nepoznám žiadnych. Samú seba však z viacerých vypočutých slovných prúdov môžem zaradiť do tejto kategórie, aspoň teoreticky z praktického hľadiska by tu boli isté pochybnosti, ale aby som príliš nevybočovala z radu môžem sa tam kľudne vopchať. To by snáď zapadalo. Pamätám si chvíle kedy som si myslela,že zlatokopi sú malí mužíci pracujúci v baniach, ktorí hľadajú zlato a keby ste sa v nejakej bani alebo jaskyni ocitli určite by ste ich stretli. Možno by neboli práve najpriateľskejší, ale všade sa nájdu aj výnimky a zase po takej šichte, divili by ste sa im? Takže aj napriek všetkému, čo som sa neskôr dozvedala sa mi uchovala v hlave aj táto infantilná predstava. Bolo to pre mňa celkom sympatické slovo. Je zaujímavé ako všetky krásne predstavy postupne miznú pretože ich vytlačí realita. Stále som však verila,že vysve

Nie som si istá či je to len klamlivé zdanie alebo skutočnosť, keď sa však rozhliadnem okolo seba vidím ako sme zaneprázdnení neustálym zlepšovaním svojich zovňajškov. Nie je na tom nič zlé. Kto kedy nechcel vyzerať dobre a zaujať? Horšie je ak nás to pohltí viac ako by bolo potrebné.  Prečo sa tak snažíme byť dokonalí navonok a svoje vnútro nechávame len tak? Zakrývame tým niečo? Nepríde nám azda dostatočne dôležité starať sa o krásu ducha rovnako ako o krásu tela? Nie sme len naše telo. Je to len akýsi zapožičaný dočasný obal. Vyjadruje naše pocity, vkus, záľuby, ale to kým naozaj sme spočíva hlbšie v nás.   Občas mávam pocit, že už je naozaj zriedkavé nájsť človeka rovnako krásneho navonok i vo vnútri. Nemal by to byť azda náš cieľ? Všetko pozlátko časom opadne a nič nie je večné ani my.  Naša celoživotná snaha o vonkajšiu dokonalosť môže nakoniec vyjsť nazmar ak naša duša bude hniť. Je však ťažké ubrániť sa nátlaku moderného sveta, ktorý nám vtĺka do hláv svoju filozofiu.

Pravda o živote Chcete vedieť pravdu o živote? Život často krát nebeží podľa našich predstáv, vlastne skoro nikdy. Je celkom výnimočné keď si ho dopredu celý vykreslíte v tom najlepšom svetle a nalinkujete do poslednej bodky. Nie je to však tak jednoduché. Možno ste práve jednou z výnimiek, ktorej sa naozaj darí držať svojich bodov na zozname a robí vás to šťastnými. My ostatní to tak ľahké nemáme. Niekedy vám ani padajúca hviezda nesplní,čo ste si želali, možno však potom zistíte,že má pre vás niečo lepšie. Ako je už známe život nie je len čiernobiely či bieločierny, ani pohár nemusí byť vždy len poloplný či poloprázdny.  Je jedno v čo veríte : vesmír, karma, osud, šťastie, Boh, všetko sa to postará o to, že keď niečo naozaj chcete, dostanete to. Nie, život nie je len o dostávaní, to by bolo až moc prosté, ale ani o neustálom dávaní. Za každým snom, túžbou či prianím musíte ísť, cestou dostanete pár rán, odovzdáte pár obetí, ale i tak musíte spraviť maximum pre to, aby tá nároč

  Sme obklopení samými statusmi, príspevkami, príbehmi, udalosťami.... Všade sú samé popisky, hashtagy. Sociálne siete nás úplne pohltili. Áno, legendy vravia, že ešte jestvuje pár jedincov žijúcich v bubline, kam neprenikne žiadny Facebook, Instagram či Twitter. Niektorých možno nepozná ani samotný Google. Je však ťažké byť v obraze a nebyť online. Chronicky známa otázka "Byť či nebyť?" nám v hlave nerezonuje dlho. Keby žil Hamlet dnes, tiež by nad tým zrejme dlho neuvažoval. Nevieme si pomôcť, ale potrebujeme nové informácie a chceme byť "in". Noviny a televízor už nestačia, potrebujeme aj názor internetu. Jasné, veľakrát hráme formu a snažíme sa žiť nezávislý život bez počtu kliknutí "Páči sa mi to" a komentárov, ale úprimne, koľko ste najdlhšie vydržali bez kontroly svojho účtu? Príliš dlho asi nie, však? Netrápte sa, nie je to nič zlé, viacmenej. Keď aj je, aspoň v tom nie ste sami. Je naozaj ťažké predstaviť si ako to fungovalo predtým. Pri kratšom

 V poslednej dobe sa často zamýšľam nad otázkou, čo by o mne ľudia povedali keby som zomrela. Nechcem to brať morbídne, len čisto teoreticky rozmýšľam ako na ľudí vplývam, ako by na nich vplývala takáto udalosť. Čo by si pamätali a čo by povedali? Ide len o to aké slová by použili. Nielen verejne pri preslove na pohrebe či kare, na Facebooku, ale len tak medzi sebou na ulici, doma, v kaviarni. Isté je,že to čo by povedali, vám nikdy nepovedia zaživa a do tváre, preto to človek nikdy nezistí, to je možno dobré a možno nie. Kľudne by som urobila prieskum, nebolo by to však ono.

Základom je (ne)trafiť sa Veľa z nás verí v pravú lásku - ak nie všetci - či už tajne v hĺbke duše alebo úplne otvorene a bez skrývania. Svet a ľudia v ňom nám však často zoberú ilúzie. Sme nútení zložiť si ružové okuliare a čeliť až príliš krutej realite.    Je to naozaj tak beznádejné? Hľadáme toho pravého/pravú každú chvíľu, každý deň, niekedy dokonca aj hľadať prestaneme. Stratíme nádej aj vieru v to,že sa nám to raz podarí. Bežne sa nám do života pripletú aj mnohí "ľaví" a tí praví ostávajú kdesi stratení a zatiaľ nenájdení. Potom skončíme so zbierkou nepodarených vzťahov a po rozmýšľaní,čo sa pokazilo, čo je na nás zlé a spamätávaní sa, nám neostáva nič iné ako pokračovať ďalej. Či už pokračovať v hľadaní alebo len čakať na zázrak, to je na slobodnom výbere každého jedinca. Môžete to aj striedať, je to len na vás a možno ste na to už prišli, no základom je naozaj trafiť sa. Trafiť toho pravého. Je to oveľa náročnejšie ako pexeso či míny, dokonca aj Loto

   Recept na život. Nebolo by geniálne mať recept na život? Spoľahlivý, účinný, chutný. Pripraviť si tortovú formu a všetky ingrediencie. Tak napríklad 1kg zdravia, 1/2 kg šťastia, 300 ml lásky, 25 dkg úspechov, 30 dkg talentu, 200g rozumu, 50 dkg krásy, štipku smoly a pod. Všetko pomiešame a necháme upiecť. Po uplynutí času vyberieme a podávame! Dokonalé, však?

Prvý tón obľúbenej skladby a všetko je zrazu krajšie. Mám rada naozaj veľa piesní, určite to poznáte. Veď kto má len jednu a nič viac? Dokážem počúvať svoje obľúbené piesne stále dokola ako aj stále jesť to isté jedlo,ktoré mám rada. Nikdy sa však neprepočúvam ani neprejem a hoci je ich viac, je proste len jedna,ktorá niečím presahuje ostatné. Nie som si istá čím,ale viem,že je to určite ona, cítim to. Síce sú chvíle kedy akoby som na ňu pozabudla a zdá sa,že je v ústraní, ale nakoniec ma k nej vždy čosi pritiahne späť. Je jednoducho špeciálna. Nie je dokonalá, nič nie je dokonalé, ale má k tomu veľmi blízko a pre mňa v istom zmysle bude dokonalou navždy. Stačilo ju počuť raz a odvtedy ju musím počúvať stále. V skoro pravidelných dávkach. Rozveselí, rozcíti, ukľudní, nabije tou správnou energiou. Vždy má v rukáve pár nových trikov. Zvyknem sa v hlave pýtať: "Ako je to možné? Aj po toľkých razoch?", zisťujem,že je a viem,že aj bude. Niekedy neviem presne povedať,čo sa mi na ne

Poznáte tie chvíle kedy sa vo vás niečo zlomilo? Mohli ste to až počuť. Chvíle keď ste sami. Keď cítite akoby vás niekto nechal samotných na ceste v tme. Neviete kam ísť. Kedy a či vôbec vykročiť. Je vo vás toľko nepokoja. Samé otázky bez odpovedí, nejasné myšlienky a prázdno. To tiché prázdno,ktoré akoby bolo odrazu všade naokolo. Ticho až takmer hlučné. Všetko proste na čas zastalo. Veci sa zmenili. Ste mimo zvyšok sveta. Z dobre známeho okolia sa stalo bludisko. Strach a obavy vás držia späť. Ten chladný pocit vo vás stále sídli. Nakoniec si však uvedomíte,že to nie sú konce, ktoré i keď sú bolestivé nie sú tým čoho sa bojíte. Sú to práve tie nádejné začiatky sľubujúce úspech, pretože vás nikdy dopredu neupozornia,že uspieť nemusíte. Lákajú,ale zároveň to s nimi začína celé odznova. Na začiatkoch a koncoch je však dobré to,že z vás vedia vytlačiť na povrch to najlepšie,čo vo vás je, aby ste na to nezabudli. Hoci je všetko zakryté závojom zármutku a beznádeje, stále je kdesi hlboko

Len človek. Som len človek. Niekedy máme pocit, že byť len človekom je málo. Občas sa aj my sami považujeme za čosi bezcenné, bezvýznamné a slabé. Sme však ľudia a možno nemáme bežne nadprirodzené schopnosti a nedokážeme všetko,ale i tak sme skutočne silné bytosti. To,že sme ľudia nie je slabosť, je to naša silná stránka, výhoda. Nič na tom,čo sme nezmeníme a mali by sme si vážiť,ze sme ľudské bytosti. Dostatočne krásne, silné, odvážne, výnimočné. V jednoduchosti je krása, tak by sme ju mali vidieť aj v sebe. Som hrdá na to,že môžem byť človekom. Je v tom oveľa viac ako sa na prvý pohľad zdá.

"Smrť je pre mňa motivácia. Nechcem žiť naveky. Chcem stihnúť všetko,čo som si naplánovala a neposúvať to na ďalší deň. Spraviť niečo bláznivé aj keby som mala umrieť. Žiť pre dnešok."  Ja beriem smrť ako motiváciu. Motiváciu. Správne. Pretože... hovorím si "Nechcem žiť naveky. Žiť večne." To môže byť aj trest. Keby vás niekto preklial a žili by ste večne spočiatku by to možno znelo skvele,ale potom by to už tak skvelé nebolo. Iste mali by ste dosť času. Dosť času na všetko. To nás láka. Bojíme sa smrti, bojíme sa,že nestihneme všetko,čo sme chceli. Máme mylnú idealizovanú predstavu o tom ako by sme využili všetok čas večnosti a ničím sa netrápili. Neboli by sme na tom však rovnako. Mali by sme nespočetné množstvo času a nemuseli by sme sa ponáhľať. Nespomalili by sme však ešte viac alebo nezastali? Všetko by malo čas a mohli by sme to posunúť na neskôr. Nakoniec by sme sa toho možno ani nedočkali pretože je aj toľko ďalších vecí. Pôvodné plány môžu trochu zapad