Poznáte tie chvíle kedy sa vo vás niečo zlomilo? Mohli ste to až počuť. Chvíle keď ste sami. Keď cítite akoby vás niekto nechal samotných na ceste v tme. Neviete kam ísť. Kedy a či vôbec vykročiť. Je vo vás toľko nepokoja. Samé otázky bez odpovedí, nejasné myšlienky a prázdno. To tiché prázdno,ktoré akoby bolo odrazu všade naokolo. Ticho až takmer hlučné. Všetko proste na čas zastalo. Veci sa zmenili. Ste mimo zvyšok sveta. Z dobre známeho okolia sa stalo bludisko. Strach a obavy vás držia späť. Ten chladný pocit vo vás stále sídli. Nakoniec si však uvedomíte,že to nie sú konce, ktoré i keď sú bolestivé nie sú tým čoho sa bojíte. Sú to práve tie nádejné začiatky sľubujúce úspech, pretože vás nikdy dopredu neupozornia,že uspieť nemusíte. Lákajú,ale zároveň to s nimi začína celé odznova. Na začiatkoch a koncoch je však dobré to,že z vás vedia vytlačiť na povrch to najlepšie,čo vo vás je, aby ste na to nezabudli. Hoci je všetko zakryté závojom zármutku a beznádeje, stále je kdesi hlboko toľko radosti a lásky. To dobré neodišlo, stále to tam je. Z väzenia zúfalstva vedie vždy cesta preč...