Nie som si istá či je to len klamlivé zdanie alebo skutočnosť, keď sa však rozhliadnem okolo seba vidím ako sme zaneprázdnení neustálym zlepšovaním svojich zovňajškov. Nie je na tom nič zlé. Kto kedy nechcel vyzerať dobre a zaujať? Horšie je ak nás to pohltí viac ako by bolo potrebné.
 Prečo sa tak snažíme byť dokonalí navonok a svoje vnútro nechávame len tak? Zakrývame tým niečo? Nepríde nám azda dostatočne dôležité starať sa o krásu ducha rovnako ako o krásu tela? Nie sme len naše telo. Je to len akýsi zapožičaný dočasný obal. Vyjadruje naše pocity, vkus, záľuby, ale to kým naozaj sme spočíva hlbšie v nás.   Občas mávam pocit, že už je naozaj zriedkavé nájsť človeka rovnako krásneho navonok i vo vnútri. Nemal by to byť azda náš cieľ? Všetko pozlátko časom opadne a nič nie je večné ani my.
 Naša celoživotná snaha o vonkajšiu dokonalosť môže nakoniec vyjsť nazmar ak naša duša bude hniť. Je však ťažké ubrániť sa nátlaku moderného sveta, ktorý nám vtĺka do hláv svoju filozofiu.