"Zasekla som sa v trhline a padám do priepasti..." 

Najlepšie opísanie súčasného stavu prislúchajúce prežitým knižným objektom. Trhlina ma pohltila, vtiahla ma do seba bez opýtania, okolkov, zbytočných rečí...Len tak. Nehrala sa s tým. Hrala sa však so mnou. Pocit, miesto, pocit z miesta, ktoré je skutočné a zároveň plné neskutočných vecí. Príbeh trhliny som zhltla na posedenie. Zbaštila som každé slovo. Nepotrebovala veľa na to, aby ma dostala. Odvtedy mi nedala bdieť, ale ani spať. Myslím na ňu skoro stále. V každej banalite hľadám akési podobnosti, vzorce. Musím a chcem sa dopátrať vysvetlenia. Potrebujem to. Takisto ako každý kto sa okolo nej obšmieta alebo v nej uviazol. Nenachádzam nič dlhodobo zmysluplné či postačujúce. Pátram však ďalej. Niekedy poľavím, pátranie však neustáva. Dostanem sa k plošine a hľadím do priepasti. Stojím na okraji, nakláňam sa, ale nič nevidím. Čiernočierna tma ma prebodáva očami, vraciam úder. Prešpikuje ma do morku kostí. Nebojím sa. Chcem skočiť, ale držím sa späť. Objavuje sa sprunggeist, l'appel du vide, duch skoku. Okamžite musím dané pojmy nájsť a vysvetliť. Pridávajú sa aj útesy v Hastingse. Záhada nekončí, len pokračuje. Rozpína sa, stále rastie viac a viac. Skočiť? 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu