Začalo to, myslím, úplne klasicky. Prvé roky nemám brilantne zdokumentované, mám celkom medzery v záznamoch, je to dosť zahmlené obdobie, ale môžeme predpokladať, že sa teda nič tak prevratné nestalo. Ďalšie obdobie tiež nie je najjasnejšie, ale v škôlke mal predsa isto každý nejakého obľúbenca alebo viacerých, zato však aj "nekamarátov". Keď sa posunieme ďalej, tak zistíme, že to opäť nebolo až tak búrlivé obdobie. I keď áno, každý rok bol zaujímavý. Bolo to čosi nové. Každý deň plný ľudí, detí, školy, rodičov... Na romantickú komédiu to nebude, ale niekedy by som sa tam vrátila. Oproti týmto časom to bolo tak skvelé, bezstarostné obdobie. Neskôr boli napínavé akurát tak prázdniny. Žiadne novinky, ale napríklad som dostala informáciu, že si ma chce niekto vziať za ženu, v takom veku celkom úspech. Neviem prečo je to teraz ťažšie. Nevadí, späť k téme. Jasné, že som sa potešila. Tieto skvelé vzťahy však už neostali tak pevnými či plnými prísľubov do budúcnosti. Jeden človek záhadne zmizol i keď mám pocit, že som ho ešte niekedy neskôr možno zazrela a s druhým sa kamarátstvo vzdialilo. To ma vždy mrzí najviac. Neskôr to začalo byť trochu zaujímavejšie. Zrazu v mojej hlave poletovalo niekoľko mien spolu s tvárami, ktoré k nim patrili a ja som nevedela, čo spraviť. Moja provokačná nátura, ktorá sa rada predvádzala sa dostala na vrchol a řádila ešte dlho. A potom prišlo prelomové obdobie... stredná škola! Niet divu, že v amerických komédiách je to najväčší postrach. Mňa tá moja straší dodnes. Samozrejme, určite mi to niečo dalo, každá zlá vec je predsa na niečo dobrá, bla bla bla. V tom by sme mohli pokračovať, ale teraz vážne? Naozaj by ste niečo nechceli zmeniť alebo vymazať miesto toho, aby ste sa upokojovali týmito blábolmi? No tak vidíte.
A tak začala katastrofa. Každý rok so sebou priniesol iné pohromy. Jasné, bolo v tom aj niečo pozitívne, zopár fajn vecí, zážitkov, ľudí, ale niekedy neviem, či to dokáže prevážiť zvyšok.
Jednoducho ak sa mi niečo stalo, ak som niečo vyskúšala, ak som niečo pokazila, bolo to tam a bolo to vtedy. Rozhodne to nebolo nudné obdobie môjho života, ale vlastne ktoré bolo? Dni, vzťahy, všetko sa komplikovalo. Začalo to rýchlo, proste a rovnako prudko aj spadlo na zem. Nebol to dlhý let. Bolo to asi ako keď malý vtáčik prvý raz vyletí a naozaj to nie je úspešný pokus o let. Vyzerá to skôr akoby len padol alebo ho zhodili. Nevadí, rozhodne to nebolo všetko. Toto prelietavé obdobie nemalo konca. Svoje stupídne zmýšľanie som často zaobalila hláškou "zatmenie mozgu", za tým si stojím asi aj teraz. Neviem či sa to dá lepšie vysvetliť. Niekedy rozmýšľam ako som mohla byť tak blbá, aj vy? Ach...je to ťažké. Každopádne aj stredná raz musí skončiť, pre niekoho chvalabohu a pre niekoho bohužiaľ, asi už viete, do ktorej skupiny patrím. Po rokoch stratených a hlavne strávených na strednej prišiel opäť čas plný omylov, prešľapov, trápenia aj úspechov. Pracovné (ne)úspechy striedali tie vzťahové. Úprimne neviem, čo bolo horšie! V niečom bolo toto obdobie fajn a v niečom skutočne nie. Postupne to začalo opäť naberať nový, zdalo sa, že aj lepší smer. Veci sa pohli. Prišla vysoká škola. Opäť čosi nové. Nie, nedopadlo to tak zle ako stredná, naopak, po dlhom čase to znovu začalo byť tak fajn ako kedysi. Samozrejme, čím je človek väčší, tým sú väčšie aj jeho problémy, hlavne keď na ne máte patent od narodenia, ale na rozdiel od predošlých rokov tu viem prehryznúť všetko zlé, čo sa stalo aj keď je to ťažké a pozerať sa na tie dobré veci, ktorých je našťastie viac a sú silnejšie. Žeby práve toto bolo životným učivom strednej školy? Nie, ani tu nič nešlo tak hladko. Ja predsa nemôžem ísť po rovnej vychodenej ceste, ktorá je predošlými používateľmi overená a získala 5 hviezdičiek. Nie, moje životné smerovanie, akýsi neviditeľný povraz okolo mňa, ktorý ma ťahá dopredu, si vybralo verziu Hannibala a teda: "Cestu si nájdem alebo spravím." Čiže s otvorenou náručou k tŕňom, roklinám, jaskyniam s drakom... skrátka tým príjemným veciam. Veď to je život. Zväčša. Ešte však neskončil a preto sa stále nenudím, padám, vstávam, nevládzem a nakoniec idem ďalej. Aj napriek všetkému sú posledné roky tými najlepšími. Či už je tu nejaká kríza, vírus alebo iné problémy. Veď ja už som si zvykla. Teraz som nemusela nič vymýšľať, život si to vymyslel za mňa. Naozaj kreatívne riešenie ako urobiť tak zdanlivo "magický" rok nezabudnuteľným, nuž asi na to máme trochu rozdielny pohľad, ale v tom, že už bude naveky jedným z tých nezabudnuteľných sa asi zhodneme. Každopádne, stále to môže byť horšie, čo síce neviem, či ma viac teší alebo nie, no v týchto časoch sa zíde akákoľvek útecha i tá najbiednejšia.
Som zvedavá ako to pôjde ďalej. Dúfam, že aspoň dobre, keď nie lepšie. Niekedy by som si pozrela trailer svojej ďalšej série. Hlavná postava je istá, tiež však nemá záruku, že prežije všetky série, nie je to Kobra 11 a bohužiaľ ani Semir.
Pri písaní týchto slov som sa pocitovo preniesla o niekoľko rokov dozadu, neskutočné koľko toho môže človek zažiť. Čo všetko sa dá zažiť aj za jediný deň. Spomínanie vie byť príjemné, ak teda spomínate na dobré veci, ale je dobré vedieť a pocítiť, že ste sa preniesli aj cez tie horšie a máte pokoj na duši.
Nakoniec to nebola tak otvorená spoveď ako mi prvotne napadla, ale neprekáža mi to. Autor si predsa môže niečo nechať aj pre seba.