zo života

         Som rada, že ovládam angličtinu a môžem sa začítať, započúvať do vecí a pochopiť ich myšlienku. Precítiť autorove pocity skrze slová, ktoré ani po najlepšom preklade nebudú znieť rovnako. Rozprávať príbeh, či už cez text piesne, básne, nie je jednoduché, ale veľmi osobné a citeľné ak človek počúva, číta, cíti. Všetky slová sa razom spoja do jedného či dvoch a zrazu chápeme, čo nám je ukazované.  Je rovnako úžasné rozumieť aj ďalším jazykom, ktoré možno nemajú taký dosah ako angličtina alebo iné svetové jazyky, no v ich originálnom znení skrývajú čosi magické. Autenticita textu podaného v materinskom jazyku je nezameniteľná a ľahko sa stratí ak sa ju snažíme pretransformovať. Žiadny jazyk nie je stratou času. Nezaslúži si opovrhlivé pohľady, znechutenie či ľahostajnosť. Každý jeden je výnimočný a dokáže rozpovedať rovnako silný príbeh. S každým nemôžeme dosiahnuť to isté a zdanlivo najlepšie, ale ide vôbec o to? Úspech sa môže dostaviť tak či tak....

Nežná (Zamatová) revolúcia 30 rokov od Nežnej revolúcie Uplynulo už toľko rokov od tak nechválne slávnej udalosti. Výnimočný deň, dva - tri, ktorý zmenil všetko..skoro. Žijeme v inej dobe. Stále. Mení sa to, hoc i nepatrne, každý deň, rok. Nevieme si predstaviť aké to bolo keď sme nezažili všetko. Môžeme a aj si vytvárame vlastné, či už viac alebo menej falošné predstavy o vtedajšej realite, ktorá sa nás jemne dotýka stále. Môžeme byť radi, že sme nezažili to, čo iní v ťažkých časoch. Tiež však zažívame naše súčasné problémy. Keby sme zažili rany z histórie, dívali by sme sa na veci inak. Teraz zažívame ich sprostredkovanie prostredníctvom rodiny, známych, médií. Je na nás aký postoj a či vôbec, zaujmeme a aký názor si vytvoríme. Musíme sa však snažiť, aby to už nikdy nebolo horšie. Veci, ktoré sú samozrejmosťou, tak nemusia zostať naveky, niekedy ňou už neboli. Snažme sa nevracať v čase dozadu, opakovať, čo bolo. Nepotrebujeme nutne ďalšiu veľkú revolúciu, aby sa niečo zm...

Krtko, strom, zajac... Dej zasadený do súčasného Berlína v krátkej novele nás stretne na zastávke metra. Nasadneme na U8 a cestou nás prevedie číslami v rozpočte, spomienkami na detstvo či nevšednými zážitkami postáv. Naservíruje nám excentrického chlapíka s červeným cylindrom – Oleho, mierne zmätenú, mladú študentku, zároveň rozprávačku, s prezývkou “Princezná” a jemne naivnú Annabelle - nášho zajaca. Úlohy, ktoré na seba zobrali v detskom divadle tiež vystihujú ich charaktery. Náš Ole je krtko, mimo to niekedy označovaný aj za kúzelníka alebo kočiša, zatiaľ čo rozprávačka zázračný strom, neskôr už len obyčajný strom, však rozprávajúce zvieratká stačia. Postupne môžeme sledovať vývin tohto netypického trojuholníka, kde neprebieha výrazný súboj o jedného muža, ale mierové dohody. Priateľské rozhovory v kuchyni poprepletané kuchárskymi pokynmi voňajú reálnom. Zápletka pôsobí celkom umiernene a jazda príbehom sa rúti ďalej. Naše postavy zosobňujú úplne odlišné povahy a zrejme by ...

Sto odtieňov šialenstva Prvá smrť v rodine, ako debutová zbierka autorky, sa čitateľa dotkne už len názvom, následne zaujme obsahom a má ho v hrsti. Príznačný titul i rozdelenie diela na jednotlivé kratšie úseky, k pozitívnemu výrazu knihy len prospieva. Jednotlivé poviedky sú striedavo kratšieho alebo dlhšieho obsahu. Rozoberajú poklesky jedincov v rozličných životných situáciách. Popisujú vzťahy rôzneho druhu, psychické poruchy či fóbie. Príbehy sú jemne prehnané, ale zároveň blízke realite. Nastavujú zrkadlo spoločnosti a tlačia na povrch otázky: Čo je to normálnosť? Kto je vlastne normálny?  Zdanlivo dokonalé ladenie poviedok sa stane zaujímavým akonáhle sa začne lámať a nakoniec sa zlomí. Dejová línia trochu pripomína potopenie Titanicu, kedy sa typická až jemne idylická plavba zmení na katastrofu. Ako napríklad v poviedke Apuka, kde najskôr vnímame kľudnú atmosféru leta a takmer ideálnu predstavu strávenia prázdnin v peknom prostredí s otcom, avšak o pár slov neskôr ...

                       Keď sa realita trhá... Poznáte to keď sa realita okolo vás rozpadá? Vaša realita. Všetko skutočné, čo je okolo vás a dáva zmysel. Zrazu sa ten zmysel bez stopy stratí. Prichádza na rad domino efekt. Potom sa ocitnete v prostredí zvyškov toho čomu ste verili, v čo ste dúfali a v čom ste žili. Všetko je preč. Vynárajú sa nové a nové otázky, odpovede však neexistujú, ostali len otázky. Potrebujete vysvetlenie. Ani sami však neviete ako k nemu prísť. Začnete hľadať, neprestávate. Veci sú ako zaliate v skle, v tejto hádanke ste len bezvýznamný hmyz príliš nepatrný na to, aby to pochopil. Ocitáte sa v dvanástkovej sústave, kde sa dvanásť píše desať a nechápete prečo. Dáva ešte vôbec niečo zmysel? Nemôžete kľudne sedieť ani späť. Sladkú nevedomosť vystriedala nutkavá túžba po vedomosti. Nové teórie sú ako balzam na rany, avšak len s dočasným účinkom. Pôsobia ako droga, zakaždým potrebujete novú dávku a nikdy n...

        "Zasekla som sa v trhline a padám do priepasti..."  Najlepšie opísanie súčasného stavu prislúchajúce prežitým knižným objektom. Trhlina ma pohltila, vtiahla ma do seba bez opýtania, okolkov, zbytočných rečí...Len tak. Nehrala sa s tým. Hrala sa však so mnou. Pocit, miesto, pocit z miesta, ktoré je skutočné a zároveň plné neskutočných vecí. Príbeh trhliny som zhltla na posedenie. Zbaštila som každé slovo. Nepotrebovala veľa na to, aby ma dostala. Odvtedy mi nedala bdieť, ale ani spať. Myslím na ňu skoro stále. V každej banalite hľadám akési podobnosti, vzorce. Musím a chcem sa dopátrať vysvetlenia. Potrebujem to. Takisto ako každý kto sa okolo nej obšmieta alebo v nej uviazol. Nenachádzam nič dlhodobo zmysluplné či postačujúce. Pátram však ďalej. Niekedy poľavím, pátranie však neustáva. Dostanem sa k plošine a hľadím do priepasti. Stojím na okraji, nakláňam sa, ale nič nevidím. Čiernočierna tma ma prebodáva očami, vraciam úder. Prešpikuje ma do morku...

Stále mám na sebe ružové okuliare. Vždy som mala. Už mi toľkokrát padli, niekedy som to ani nevnímala a aj tak som ich za každým zdvihla a nasadila si ich znovu. Nevnímam to ako sizyfovskú prácu. Sú pre mňa dôležité. Myslím si,že sú všeobecne dôležité. Nezakrývajú realitu, nelietam pri nich v oblakoch, všetko vnímam úplne rovnako, čisto a jasne. Predsa je však svet s nimi kraší. Všetko je krajšie. Sú mojou súčasťou a neviem si bez nich predstaviť život.