Stále mám na sebe ružové okuliare. Vždy som mala. Už mi toľkokrát padli, niekedy som to ani nevnímala a aj tak som ich za každým zdvihla a nasadila si ich znovu. Nevnímam to ako sizyfovskú prácu. Sú pre mňa dôležité. Myslím si,že sú všeobecne dôležité. Nezakrývajú realitu, nelietam pri nich v oblakoch, všetko vnímam úplne rovnako, čisto a jasne. Predsa je však svet s nimi kraší. Všetko je krajšie. Sú mojou súčasťou a neviem si bez nich predstaviť život.
Mám sa rada. Mám rada každý kúsok. Každú nedokonalosť. Vlastne, čo je to dokonalosť? Stále sa o ňu snažím a pri tom ani neviem, čo to presne je. Stále sa snažím zlepšovať po každej stránke, ale už to nerobím pre iných, ale pre seba. Ostatným nikdy nemusíte vyhovieť, akokoľvek sa snažíte. My ľudia máme zázračnú schopnosť zakaždým si niečo nájsť. Hneď vieme povedať, čo sa nám nepáči, ale keď ide o to povedať niečo, čo sa nám páči, nenachádzame slová. Ja už som prišla na recept ako byť dokonalou, musím byť najprv spokojná so sebou, aby som mohla byť spokojná s inými a to už som. Jasné, ostatok času len pochybujem a nevidím to pekné, ale to k tomu tak nejak tiež patrí. Podstatné sú tie chvíle kedy si uvedomím to dôležité. Dôležité tiež je neprestať vidieť svoju vlastnú krásu. To skutočne dobré je v nás aj keď to často krát navonok nevidieť. Nemôžeme mať naozaj radi druhých keď nemáme radi seba.
Komentáre
Zverejnenie komentára