zo života

Nežná (Zamatová) revolúcia 30 rokov od Nežnej revolúcie Uplynulo už toľko rokov od tak nechválne slávnej udalosti. Výnimočný deň, dva - tri, ktorý zmenil všetko..skoro. Žijeme v inej dobe. Stále. Mení sa to, hoc i nepatrne, každý deň, rok. Nevieme si predstaviť aké to bolo keď sme nezažili všetko. Môžeme a aj si vytvárame vlastné, či už viac alebo menej falošné predstavy o vtedajšej realite, ktorá sa nás jemne dotýka stále. Môžeme byť radi, že sme nezažili to, čo iní v ťažkých časoch. Tiež však zažívame naše súčasné problémy. Keby sme zažili rany z histórie, dívali by sme sa na veci inak. Teraz zažívame ich sprostredkovanie prostredníctvom rodiny, známych, médií. Je na nás aký postoj a či vôbec, zaujmeme a aký názor si vytvoríme. Musíme sa však snažiť, aby to už nikdy nebolo horšie. Veci, ktoré sú samozrejmosťou, tak nemusia zostať naveky, niekedy ňou už neboli. Snažme sa nevracať v čase dozadu, opakovať, čo bolo. Nepotrebujeme nutne ďalšiu veľkú revolúciu, aby sa niečo zm

Krtko, strom, zajac... Dej zasadený do súčasného Berlína v krátkej novele nás stretne na zastávke metra. Nasadneme na U8 a cestou nás prevedie číslami v rozpočte, spomienkami na detstvo či nevšednými zážitkami postáv. Naservíruje nám excentrického chlapíka s červeným cylindrom – Oleho, mierne zmätenú, mladú študentku, zároveň rozprávačku, s prezývkou “Princezná” a jemne naivnú Annabelle - nášho zajaca. Úlohy, ktoré na seba zobrali v detskom divadle tiež vystihujú ich charaktery. Náš Ole je krtko, mimo to niekedy označovaný aj za kúzelníka alebo kočiša, zatiaľ čo rozprávačka zázračný strom, neskôr už len obyčajný strom, však rozprávajúce zvieratká stačia. Postupne môžeme sledovať vývin tohto netypického trojuholníka, kde neprebieha výrazný súboj o jedného muža, ale mierové dohody. Priateľské rozhovory v kuchyni poprepletané kuchárskymi pokynmi voňajú reálnom. Zápletka pôsobí celkom umiernene a jazda príbehom sa rúti ďalej. Naše postavy zosobňujú úplne odlišné povahy a zrejme by

Sto odtieňov šialenstva Prvá smrť v rodine, ako debutová zbierka autorky, sa čitateľa dotkne už len názvom, následne zaujme obsahom a má ho v hrsti. Príznačný titul i rozdelenie diela na jednotlivé kratšie úseky, k pozitívnemu výrazu knihy len prospieva. Jednotlivé poviedky sú striedavo kratšieho alebo dlhšieho obsahu. Rozoberajú poklesky jedincov v rozličných životných situáciách. Popisujú vzťahy rôzneho druhu, psychické poruchy či fóbie. Príbehy sú jemne prehnané, ale zároveň blízke realite. Nastavujú zrkadlo spoločnosti a tlačia na povrch otázky: Čo je to normálnosť? Kto je vlastne normálny?  Zdanlivo dokonalé ladenie poviedok sa stane zaujímavým akonáhle sa začne lámať a nakoniec sa zlomí. Dejová línia trochu pripomína potopenie Titanicu, kedy sa typická až jemne idylická plavba zmení na katastrofu. Ako napríklad v poviedke Apuka, kde najskôr vnímame kľudnú atmosféru leta a takmer ideálnu predstavu strávenia prázdnin v peknom prostredí s otcom, avšak o pár slov neskôr sa t

                       Keď sa realita trhá... Poznáte to keď sa realita okolo vás rozpadá? Vaša realita. Všetko skutočné, čo je okolo vás a dáva zmysel. Zrazu sa ten zmysel bez stopy stratí. Prichádza na rad domino efekt. Potom sa ocitnete v prostredí zvyškov toho čomu ste verili, v čo ste dúfali a v čom ste žili. Všetko je preč. Vynárajú sa nové a nové otázky, odpovede však neexistujú, ostali len otázky. Potrebujete vysvetlenie. Ani sami však neviete ako k nemu prísť. Začnete hľadať, neprestávate. Veci sú ako zaliate v skle, v tejto hádanke ste len bezvýznamný hmyz príliš nepatrný na to, aby to pochopil. Ocitáte sa v dvanástkovej sústave, kde sa dvanásť píše desať a nechápete prečo. Dáva ešte vôbec niečo zmysel? Nemôžete kľudne sedieť ani späť. Sladkú nevedomosť vystriedala nutkavá túžba po vedomosti. Nové teórie sú ako balzam na rany, avšak len s dočasným účinkom. Pôsobia ako droga, zakaždým potrebujete novú dávku a nikdy nemáte dosť. Na chvíľu vás zaplavia priaznivé pocity, po odz

        "Zasekla som sa v trhline a padám do priepasti..."  Najlepšie opísanie súčasného stavu prislúchajúce prežitým knižným objektom. Trhlina ma pohltila, vtiahla ma do seba bez opýtania, okolkov, zbytočných rečí...Len tak. Nehrala sa s tým. Hrala sa však so mnou. Pocit, miesto, pocit z miesta, ktoré je skutočné a zároveň plné neskutočných vecí. Príbeh trhliny som zhltla na posedenie. Zbaštila som každé slovo. Nepotrebovala veľa na to, aby ma dostala. Odvtedy mi nedala bdieť, ale ani spať. Myslím na ňu skoro stále. V každej banalite hľadám akési podobnosti, vzorce. Musím a chcem sa dopátrať vysvetlenia. Potrebujem to. Takisto ako každý kto sa okolo nej obšmieta alebo v nej uviazol. Nenachádzam nič dlhodobo zmysluplné či postačujúce. Pátram však ďalej. Niekedy poľavím, pátranie však neustáva. Dostanem sa k plošine a hľadím do priepasti. Stojím na okraji, nakláňam sa, ale nič nevidím. Čiernočierna tma ma prebodáva očami, vraciam úder. Prešpikuje ma do morku kostí. Nebojí

Stále mám na sebe ružové okuliare. Vždy som mala. Už mi toľkokrát padli, niekedy som to ani nevnímala a aj tak som ich za každým zdvihla a nasadila si ich znovu. Nevnímam to ako sizyfovskú prácu. Sú pre mňa dôležité. Myslím si,že sú všeobecne dôležité. Nezakrývajú realitu, nelietam pri nich v oblakoch, všetko vnímam úplne rovnako, čisto a jasne. Predsa je však svet s nimi kraší. Všetko je krajšie. Sú mojou súčasťou a neviem si bez nich predstaviť život.

"Krása hýbe svetom.... ale tá vnútorná." "The worst feeling is to feel lonely in a world full of people." " Nikdy si neprestaňte veriť."

"Najväčšiu chybu robíme v tom, že si myslíme, že sme tu večne a všetko má čas, pretože nie sme a nemá..."

Snažíme sa byť lepšími. Niekedy viac, niekedy menej alebo vôbec. Chceme tým niečo dosiahnuť, niečo konkrétne alebo tak lepšie zapôsobiť, prípadne sa len zmeniť, keď nás k tomu čosi inšpiruje. Využívame to ako prostriedok k väčšiemu či menšiemu dobru. Nejde však o to, čo spravíme a koľko ľudí následne bude vedieť,že sme to boli my, ide o tie nenápadné, skryté, tiché veci, o ktorých nik nevie, ale my vieme, že pomôžu. Mali by sme sa vždy snažiť o dobro. Možno to hneď nepomôže práve nám samým, ale môže to pomôcť niekomu inému. Nie je to ľahké, ale dobrá správa je, že vždy môžme zmeniť svoju cestu, ako aj seba. "You can´t always get what you want."

Život je o dostávaní šancí. Nových šancí. Prvých, druhých aj nekonečne ďalších. Keď dostanete druhú šancu, snažíte sa byť lepšími, nič nepokaziť, využiť ju. Naozaj. Nepremárniť možnosť dať všetko do poriadku alebo to aspoň znova nepokaziť. Keď vám ju ponúkajú bez váhania berte, nestáva sa to tak často. A keď vidíte,že by ste ju mohli ponúknuť, tak to spravte. Sme tu príliš krátko na to, aby sme sa o to ani nepokúsili. Ako môžete uspieť keď sa o to nebudete snažiť? Niekedy musíme prejsť cez veľké množstvo prekážok a neúspešných pokusov, aby sme dosiahli úspechu, až potom si ho budeme skutočne vážiť. Nevzdávajte to. Vždy môžete pokračovať ďalej. Nezastavujte, keď máte možnosť ísť ďalej a hlavne nestraťte príležitosť, keď cítite, že k vám naťahuje ruky. Dajte tomu šancu. Dajte šancu sebe. Dajte šancu druhým. Dajte šancu životu.

" Niekedy možno neupracete vo vašom živote a spravíte si poriadok len v izbe, ale aj to je krok vpred. "

Mám sa rada. Mám rada každý kúsok. Každú nedokonalosť. Vlastne, čo je to dokonalosť? Stále sa o ňu snažím a pri tom ani neviem, čo to presne je. Stále sa snažím zlepšovať po každej stránke, ale už to nerobím pre iných, ale pre seba. Ostatným nikdy nemusíte vyhovieť, akokoľvek sa snažíte. My ľudia máme zázračnú schopnosť zakaždým si niečo nájsť. Hneď vieme povedať, čo sa nám nepáči, ale keď ide o to povedať niečo, čo sa nám páči, nenachádzame slová. Ja už som prišla na recept ako byť dokonalou, musím byť najprv spokojná so sebou, aby som mohla byť spokojná s inými a to už som. Jasné, ostatok času len pochybujem a nevidím to pekné, ale to k tomu tak nejak tiež patrí. Podstatné sú tie chvíle kedy si uvedomím to dôležité. Dôležité tiež je neprestať vidieť svoju vlastnú krásu. To skutočne dobré je v nás aj keď to často krát navonok nevidieť. Nemôžeme mať naozaj radi druhých keď nemáme radi seba.