zo života

  Sme obklopení samými statusmi, príspevkami, príbehmi, udalosťami.... Všade sú samé popisky, hashtagy. Sociálne siete nás úplne pohltili. Áno, legendy vravia, že ešte jestvuje pár jedincov žijúcich v bubline, kam neprenikne žiadny Facebook, Instagram či Twitter. Niektorých možno nepozná ani samotný Google. Je však ťažké byť v obraze a nebyť online. Chronicky známa otázka "Byť či nebyť?" nám v hlave nerezonuje dlho. Keby žil Hamlet dnes, tiež by nad tým zrejme dlho neuvažoval. Nevieme si pomôcť, ale potrebujeme nové informácie a chceme byť "in". Noviny a televízor už nestačia, potrebujeme aj názor internetu. Jasné, veľakrát hráme formu a snažíme sa žiť nezávislý život bez počtu kliknutí "Páči sa mi to" a komentárov, ale úprimne, koľko ste najdlhšie vydržali bez kontroly svojho účtu? Príliš dlho asi nie, však? Netrápte sa, nie je to nič zlé, viacmenej. Keď aj je, aspoň v tom nie ste sami. Je naozaj ťažké predstaviť si ako to fungovalo predtým. Pri kratšom...

 V poslednej dobe sa často zamýšľam nad otázkou, čo by o mne ľudia povedali keby som zomrela. Nechcem to brať morbídne, len čisto teoreticky rozmýšľam ako na ľudí vplývam, ako by na nich vplývala takáto udalosť. Čo by si pamätali a čo by povedali? Ide len o to aké slová by použili. Nielen verejne pri preslove na pohrebe či kare, na Facebooku, ale len tak medzi sebou na ulici, doma, v kaviarni. Isté je,že to čo by povedali, vám nikdy nepovedia zaživa a do tváre, preto to človek nikdy nezistí, to je možno dobré a možno nie. Kľudne by som urobila prieskum, nebolo by to však ono.

Základom je (ne)trafiť sa Veľa z nás verí v pravú lásku - ak nie všetci - či už tajne v hĺbke duše alebo úplne otvorene a bez skrývania. Svet a ľudia v ňom nám však často zoberú ilúzie. Sme nútení zložiť si ružové okuliare a čeliť až príliš krutej realite.    Je to naozaj tak beznádejné? Hľadáme toho pravého/pravú každú chvíľu, každý deň, niekedy dokonca aj hľadať prestaneme. Stratíme nádej aj vieru v to,že sa nám to raz podarí. Bežne sa nám do života pripletú aj mnohí "ľaví" a tí praví ostávajú kdesi stratení a zatiaľ nenájdení. Potom skončíme so zbierkou nepodarených vzťahov a po rozmýšľaní,čo sa pokazilo, čo je na nás zlé a spamätávaní sa, nám neostáva nič iné ako pokračovať ďalej. Či už pokračovať v hľadaní alebo len čakať na zázrak, to je na slobodnom výbere každého jedinca. Môžete to aj striedať, je to len na vás a možno ste na to už prišli, no základom je naozaj trafiť sa. Trafiť toho pravého. Je to oveľa náročnejšie ako pexeso či míny, dokonca aj Loto...

   Recept na život. Nebolo by geniálne mať recept na život? Spoľahlivý, účinný, chutný. Pripraviť si tortovú formu a všetky ingrediencie. Tak napríklad 1kg zdravia, 1/2 kg šťastia, 300 ml lásky, 25 dkg úspechov, 30 dkg talentu, 200g rozumu, 50 dkg krásy, štipku smoly a pod. Všetko pomiešame a necháme upiecť. Po uplynutí času vyberieme a podávame! Dokonalé, však?

Prvý tón obľúbenej skladby a všetko je zrazu krajšie. Mám rada naozaj veľa piesní, určite to poznáte. Veď kto má len jednu a nič viac? Dokážem počúvať svoje obľúbené piesne stále dokola ako aj stále jesť to isté jedlo,ktoré mám rada. Nikdy sa však neprepočúvam ani neprejem a hoci je ich viac, je proste len jedna,ktorá niečím presahuje ostatné. Nie som si istá čím,ale viem,že je to určite ona, cítim to. Síce sú chvíle kedy akoby som na ňu pozabudla a zdá sa,že je v ústraní, ale nakoniec ma k nej vždy čosi pritiahne späť. Je jednoducho špeciálna. Nie je dokonalá, nič nie je dokonalé, ale má k tomu veľmi blízko a pre mňa v istom zmysle bude dokonalou navždy. Stačilo ju počuť raz a odvtedy ju musím počúvať stále. V skoro pravidelných dávkach. Rozveselí, rozcíti, ukľudní, nabije tou správnou energiou. Vždy má v rukáve pár nových trikov. Zvyknem sa v hlave pýtať: "Ako je to možné? Aj po toľkých razoch?", zisťujem,že je a viem,že aj bude. Niekedy neviem presne povedať,čo sa mi na ne...

Poznáte tie chvíle kedy sa vo vás niečo zlomilo? Mohli ste to až počuť. Chvíle keď ste sami. Keď cítite akoby vás niekto nechal samotných na ceste v tme. Neviete kam ísť. Kedy a či vôbec vykročiť. Je vo vás toľko nepokoja. Samé otázky bez odpovedí, nejasné myšlienky a prázdno. To tiché prázdno,ktoré akoby bolo odrazu všade naokolo. Ticho až takmer hlučné. Všetko proste na čas zastalo. Veci sa zmenili. Ste mimo zvyšok sveta. Z dobre známeho okolia sa stalo bludisko. Strach a obavy vás držia späť. Ten chladný pocit vo vás stále sídli. Nakoniec si však uvedomíte,že to nie sú konce, ktoré i keď sú bolestivé nie sú tým čoho sa bojíte. Sú to práve tie nádejné začiatky sľubujúce úspech, pretože vás nikdy dopredu neupozornia,že uspieť nemusíte. Lákajú,ale zároveň to s nimi začína celé odznova. Na začiatkoch a koncoch je však dobré to,že z vás vedia vytlačiť na povrch to najlepšie,čo vo vás je, aby ste na to nezabudli. Hoci je všetko zakryté závojom zármutku a beznádeje, stále je kdesi hlboko...

Len človek. Som len človek. Niekedy máme pocit, že byť len človekom je málo. Občas sa aj my sami považujeme za čosi bezcenné, bezvýznamné a slabé. Sme však ľudia a možno nemáme bežne nadprirodzené schopnosti a nedokážeme všetko,ale i tak sme skutočne silné bytosti. To,že sme ľudia nie je slabosť, je to naša silná stránka, výhoda. Nič na tom,čo sme nezmeníme a mali by sme si vážiť,ze sme ľudské bytosti. Dostatočne krásne, silné, odvážne, výnimočné. V jednoduchosti je krása, tak by sme ju mali vidieť aj v sebe. Som hrdá na to,že môžem byť človekom. Je v tom oveľa viac ako sa na prvý pohľad zdá.